Milí študenti,

jeseň sa s nami už rozlúčila a predala pomyselné žezlo pani Zime. Vonku to vyzerá ako v rozprávke a sneh nám pripomína, že sa s každým novým dňom sa nenávratne blížia Vianoce. Zo všetkých strán na nás dýcha Vianočná atmosféra. Či už to je štipľavý zimný mráz alebo desiatky reklám, ktorými nás televízia „obšťastňuje“ už od októbra. Pomaly, ale istotne naše nadšenie vrcholí.

Pre väčšinu ľudí to je čas radosti, pokoja a lásky. Naše mamy už začínajú piecť vianočné pečivo a otcovia si mydlia ruky na chudákov kaprov. My, študenti, odratúvame dni do vianočných prázdnin a už nejaký ten piatok sa tešíme na vytúžený oddych. No najväčšiu radosť zo zimy majú deti, ktoré stavajú snehuliakov, guľujú sa a lyžujú.

Aj mnohí z nás sa radi vrátia do detských čias, nechajú sa unášať čarom zimy a s radosťou pomôžu mladšej sestre či bratovi so snehuliakom alebo rozpútajú poriadnu guľovačku. Veď aký zmysel má dospieť, keď sa raz za čas nevrátime do detských čias? Občas jednoducho potrebujeme pauzu od každodenného školského stereotypu.

Nesmieme však zabudnúť ani na školu, pretože máme už len jeden mesiac na to, aby sme si vylepšili známky najviac, ako sa dá a boli spokojní s polročným vysvedčením.

Tak teda naberme sily počas vytúžených prázdnin, aby sme potom v januári zaťali zuby a vydali zo seba to najlepšie. A potom môžeme začať počítať dni do začiatku letných prázdnin.

Simona Kirešová

členka redakčnej rady

Vážení profesori, milí čitatelia,

prihováram sa Vám poslednýkrát v roku 2013 a to v tomto vianočnom čísle nášho školského časopisu, ktorý sme obliekli do nového šatu. Vďaka kvalitnej práci novozvolenej redakčnej rady môžete v rukách držať zmenené stránky nášho ŠOKU zvnútra i zvonku, začo im patrí veľká vďaka.  Chcem im taktiež zaželať veľa skvelých nápadov, odhodlanosť, trpezlivosť, a aby boli každým číslom vždy lepší a lepší. Na adventnom venci sa nám vynímajú štyri sviece, z ktorých už 3 svietia a pri pohľade na tie jagavé plamienky sa mnohým z nás vynoria krásne spomienky a zážitky, ktoré k Vianociam určite patria. Skutočné Vianoce sú, keď viac dávame ako prijímame, keď zabúdame na vlastné starosti a počúvame toho druhého. Keď rozdávame úsmevy a milé slová, keď si jednoducho uvedomíme, že každý  z nás sme darom. Darom z nebies, darom pre iných. Otvorte svoje srdcia a skúste sa darovať, ako sa Ježiš Kristus daroval nám - pokorne a s láskou ako malé nemluvňa, ktoré však predstihlo všetkých rečníkov sveta. A vtedy pocítite, čo sú to pravé Vianoce. Želám Vám, milí čitatelia nech máte vieru a nemožné sa stane možným ...Nech máte nádej a všetko pôjde ľahšie a nech nikdy nestrácate úsmev z tváre, lebo svet tak bude krajší. Vďaka tebe, vďaka mne, vďaka nám.

A na záver Vám želám všetko dobré do Nového roku 2014. Aby Vás zlo obchádzalo na ďaleko a samozrejme na polročnom vysvedčení známky podľa vašich predstáv a vedomostí. Majte lásku, nádej a úsmev, a tak svet bude krajší - vďaka tebe, mne, nám.

    Dominika Blašková

  predsedníčka študentskej rady

Stužky, stužka... STUŽKOVÁ...

 Každý určite už zažil prípravy nejakej významnej slávnosti a vie, že zorganizovať skutočne hodnotnú slávnosť dá neskutočne zabrať. Inak tomu nebolo ani v našej triede. Veľkolepé prípravy našej stužkovej začali hneď prvý deň po prázdninách ako sme prišli do školy. Všade stres, napätie a očakávanie ako to všetko dopadne. Sem tam padla aj menšia hádka. Je jasné, že 20 ľudí nemá na danú vec rovnaký názor. Ale to k tomu patrí, a práve preto sme sa museli dohodnúť.

 Častokrát som si pomyslel, že nám už neostáva veľa dní a či to vôbec stihneme pripraviť, aby všetko bolo tak ako má byť. Podarilo sa a prišiel ten deň D. Každý na svojom mieste a mohli sme začať nástupom, ktorý nám vymyslel náš pán riaditeľ PhDr. Vladimír Tarča za čo mu  veľmi ďakujeme – veď bol grandiózny. Nasledovalo už očakávané „stužkovanie“ a krásne príhovory, ktoré nenechali ani jedno oko našich mamičiek suché. Tri povinné tance a každý si mohol tak trochu vydýchnuť. Veď prvá oficiálna časť bola za nami. Trošku tanca, menšia pauza a zase tanec. Nestihol som sa spamätať a bol tu program. Očakávané scénky, ktoré sme vymysleli dva dni pred stužkovou. Môžem povedať, že dopadli dobre. Bim - bam. Odbila dvanásta hodina a nasledovala čierna kronika. Krásne slová, ktoré v krátkosti charakterizovali každého z nás. Stres opadol. Veď všetko sme mali za sebou a do rána sme sa mohli už len zabávať. Tanečné kreácie rodičov, profesorov a samozrejme tie naše ste pokračovali do skorého rána, a môžeme povedať, že tá naša stužková bola nezabudnuteľná.  

 Peter Kaňuch, IV.B

Stužka na srdci

 Čo Vás napadne pri slove „stužková“? Pri tejto otázke nás napadajú slová ako: hudba, tanec, rodičia, partner či partnerka. Teraz s odstupom času, keď už mám stužkovú za sebou, si spomínam na ten deň D asi takto:

 Bola to udalosť, ktorú som v novembri riešila asi neustále. Ľudia, ktorí to už majú za sebou, asi môžu potvrdiť, že celý večer ubehol neskutočne rýchlo.

 Aby sme išli chronologicky: šaty. Túto krásnu maličkosť riešia všetky dievčatá v maturitnom ročníku. Samozrejme, nebola som iná. Ďalej všetky tie príjemné záležitosti, akou je návšteva kaderníčky či kozmetičky, ktoré som si v ten deň užívala asi najviac. Deň prebiehal pomerne hladko. Zraz sme si dohodli už o štvrtej kvôli nástupu. Aj keď pri jeho nacvičovaní padlo aj zopár nadávok a slabšie povahy to zvládali ťažšie, myslím, že výsledný nástup sme zvládli perfektne! Poviem Vám, najkrajším momentom bolo vidieť tých ľudí z triedy namaľovaných, načesaných a oblečených vo večerných róbach. Z krások sa stali princezné a z gentlemanov zasa princovia. Potom prišli na rad všetky oficiálne, no príjemné záležitosti - príchod rodičov, fotografovanie, tancovanie, večera... Povedzme si však pravdu. To najlepšie sa začalo, keď sa rodičia pomaly začali vytrácať a my sme mohli byť samými sebou. Ani som sa nenazdala a bolo už päť hodín ráno. Sedeli a spievali sme a ja som si v tej chvíli uvedomila, aká som šťastná.

 Všetkým spolužiakom, partnerom a profesorom ďakujem za nezabudnuteľný večer.

Lýdia Lukačiková, IV.A

Od pytačiek k medveďovi

 V jedno zasnežené, zľadovatené, utorkové ráno, vyzbrojení nepremokavou obuvou s čiapkami na hlavách sa celá naša gymnaziálna výprava rozhodla vydať na lov po kultúrnych zážitkoch. Tri autobusy a traja skúsení vodiči mali zabezpečiť pocit bezpečia počas jazdy  na nevyspytateľných, slovenských cestách.

 Našu dôveru a vďačnosť si získali hneď na začiatku svojím príchodom, kedy po pár minútovom prestupovaní z nohy na nohu v mraze sme si do sýtosti užili aspoň o trochu teplejší interiér autobusov. Nasledovala dlhá jazda s cieľovou stanicou divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Oddávna sa vraví, že čas je mocný čarodej. Mení a pretvára všetko okolo nás. Nuž, toto divadlo v meste od toho nášho tak vzdialeného nie je výnimkou. Pri vstupe nás privítala vlna histórie a pri prvých zvukoch nášho rodného jazyka sme sa už viac ako doma cítiť ani nemohli.

 A ďalej na nás čakal len smiech. Smiech od začiatku až do konca.  Napokon Čechovove jednoaktové komédie Pytačky a Medveď svoj účel splnili. Ukázali nám vzťah muža a ženy, ktorý sa formoval cez prekonávanie banálnych až nezmyselných prekážok. Ako to býva v rozprávkach, tak aj tu vyvrcholil vzájomnou náklonnosťou. Po skončení predstavenia naša predsedníčka študentskej rady účinkujúcich za ich výkon odmenila malou pozornosťou. Finálnym potleskom bol hlavný bod programu za nami. Ďalej nasledovali potulky mestom a neskôr prišiel na rad obchodný dom. Mnohí z nás nákupmi potešili seba alebo iných, čím sa cesta domov niesla v príjemnom duchu vravy a únavy z uplynulého dňa. 

 V neposlednom rade patrí poďakovanie pánovi riaditeľovi a profesorom, ktorí sa podujali absolvovať tento výlet s nami a neustále nás privítali s úsmevom na tvári pri miernom oneskorení sa.

Viktória Zozuľaková, III.A

Pingpong match

 14.11. sme sa vybrali partička stolnotenistových „nadšencov“  v zložení štyria chlapci a štyri dievčatá na  turnaj do Stropkova.  Nálada bola výborná, pretože sme sa chystali vyhrať. Keď sme dorazili do Stropkova, dobrá atmosféra v tíme trošku pohasla. Na šiestich pingpongových stoloch trénovali dosť dobre „namakaní“ hráči. Hlavne chlapci sa mali na čo tešiť, keď sa dozvedeli, že proti nim stoja tri mužstvá, pričom v stropkovskom sa nachádza dokonca aj hráč z druhej ligy. Ale aj tak sa nevzdávali a bojovali s plným nasadením, čo sa im aj nakoniec vyplatilo. Skončili na treťom mieste, za čo im patrí vďaka.  A čo my dievčatá? Proti nám stálo iba jedno družstvo dievčat, tak sme vedeli, že pohár máme v hrsti. Aj keď konkurencia nebola extra veľká, predsa nám chýbal poctivý tréning. 

 Ako to nakoniec skončilo? Druhé miesto bolo naše. Domov sme sa vracali šťastní s  bronzovým a strieborným  pohárom  a samozrejme s chutnou bagetou v ruke.  Nabudúce sa posnažíme ešte viac a som si istá, že nebudeme spokojní  len s bagetou, ale aj s prvým miestom.

                                                                             Adriána Sabová, II.A

Ku hviezdam a ešte ďalej

 Koncom mesiaca november sa naša trieda 1.A spolu s triedou 1.B a zopár štvrtákmi zúčastnili exkurzie, ktorá zahŕňala návštevu planetária v Košiciach. Už ráno sme boli veľmi natešení z toho, čo uvidíme a zažijeme, ale hlavne z toho, že sa vyhneme skúšaniu a sedeniu v škole. Keď sme sa dostavili na miesto, privítala nás pani, ktorá nás zaviedla do prednáškovej miestnosti, v ktorej sme mali celý vesmír nad hlavami. Na nej boli zobrazené planéty, Slnko, Mesiac, neobyčajné úkazy a pohyby nebeských telies. Neskôr nám ukázala nočnú oblohu, kde sme hľadali rôzne súhvezdia. Prednášku ukončila pustením krátkej rozprávky, na ktorej sme sa dobre zabavili. Po jej skončení sme sa zastavili v obchodnom centre Galéria, navštívili sme kino a pozreli si 3D film Thor. Po skončení filmu sme išli nakupovať a po dvojhodinovom behaní po nákupnom centre sa dostavili k autobusu, v ktorom niektorí cestou naspäť aj zaspali.

 Z tohto výletu sme si odniesli veľa informácií o vesmíre, o jeho vzniku, ale aj zážitky, na ktoré budeme spomínať len v dobrom. Dúfame, že naša škola bude podobné výlety a exkurzie organizovať častejšie.

Daša Regrutová, I.A

Mikulášska nádielka

 Každý rok sa všetci, či už malé detičky, či dospelí, ba dokonca aj my teenageri  tešíme na 6.decembra. Ani tento rok sa nestal výnimkou a teraz už len spomíname na krásne prežitý mikulášsky piatok.

 Celý deň sa niesol v duchu prichádzajúcich Vianoc. Tabule boli popísané tradičným heslom: Na svätého Mikuláša, neučí sa, neskúša sa. Z tried sa šírila vôňa mandarínok, škorice, vianočného čaju. Spievali sme, zabávali sme sa, dokonca aj tancovali a vychutnávali sme si blížiaci sa príchod sv. Mikuláša. Tento deň bol príkladom ako by mali podľa študentských predstáv vyzerať aj iné školské dni. Po dvoch hodinách sa školou začal šíriť zvuk zvončeka a všetci sme vedeli, kto k nám zavítal.

 Dvere sa otvorili a do vnútra vstúpil sám sv. Mikuláš s anjelom a ich osobným fotografom, ktorý túto výnimočnú chvíľu zaznamenal. Veľmi sme sa potešili, keď sme v anjelových rukách uvideli plný košík cukríkov. Ale ako sa vraví: niečo za niečo. Museli sme poriadne rozcvičiť naše hlasivky, ak sme chceli byť obdarovaní. Spievali sme, čo sme vedeli. Od tradičných slovenských kolied, cez moderné vianočné pesničky a aj cudzojazyčné piesne sme sa prespievali k vytúženej odmene. Štedrý Mikuláš nás potešil cukríkmi a naši profesori za celoročnú snahu byť dobrými dostali ručne vyrobené vianočné ozdoby. Povzbudil nás do učenia a neflákania sa, urobil si spomienkové fotografie a vydal sa na ďalšiu cestu. Avšak o niekoľko minút po jeho odchode po škole začal chodiť o čosi tajomnejší, no možno ten pravý sv. Mikuláš. Jeho návšteva zostala akýmsi tajomstvom, ale potešila každého, kto ho uvidel. Ja som ho videla tiež a úsmev na tvári mám doteraz. Tvrdil, že priletel zo severného pólu na svojom sobovi a spoločnosť mu robil rozkošný anjelik a dokonca aj nebezpečný čertisko. Niektorí sa tejto partičky zľakli, iní potešili, ale po ich odchode sa už len všetci smiali. Nám študentom zanechali spomienky na ich príchod a profesorom sladkú maličkosť. 

 Samozrejme len tým, ktorí mali to šťastie a stretli ich. Čo ak on bol ten pravý Mikuláš? Ten ozajstný, o ktorom vieme, aký je dobrosrdečný  a láskavý. Možno bol, možno nie. Na svete je veľa ďalších Mikulášov. Nezáleží na ich výzore, veku, ba ani na mieste, z ktorého pochádzajú. Či prídu zo severného pólu, či z južného, či z Afriky a zo Slovenska stále nesú to isté. Myšlienku, ktorú by sme mali ctiť a dodržiavať. Pomáhajme si, rozdávajme dary a tešme sa maličkostiam. Podeľme sa o to, čo máme a každý deň sa môže stať výnimočným. Rozdávajme radosť a jedného dňa sa možno aj my staneme tými pravými Mikulášmi.

Katarína Lučkaničová, III.B

O čom, že sú Vianoce?

 Vianoce. Dovolím si vysloviť myšlienku, že sa jedná o slovo, ktoré je každému dobre známe, no jednak pre mnohých tak vzdialené. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, aká je podstata Vianoc v súčasnosti? Spočíva azda skutočné čaro Vianoc v jagavých svetielkach všade navôkol? Je Santa skutočne ten, ktorému má patriť v tomto období naša pozornosť? Ak nie je toto všetko skutočnou podstatou a čarom Vianoc, tak čo potom? Kde sú? Kde ich hľadať?

 Pravdou je, že sú tu a vždy aj boli. Ak je to tak, tak prečo ich nevidíme? Žijeme totiž v uponáhľanom svete, plnom ustráchaných a nervóznych ľudí, sužovaných problematikou nezamestnanosti, biedy i chudoby, narušených vzťahov na pracovisku a v rodine, ktoré vytvorili akýsi neviditeľný, no ťažko zdolateľný múr, ktorý potlačil kúzlo Vianoc kdesi do neznáma. Okrem toho žijeme v dobe, kedy sa vianočné sviatky stali až príliš komerčnými. Ako náhle sa skončia sviatky Všetkých svätých v televízii začínajú priam zúriť vianočné reklamy a výklady obchodov sú preplnené vianočným tovarom, nehovoriac o tom, že na pultoch mnohých obchodov sa objavil už kdesi v polovici septembra.

 Niekedy mám pocit, že sa pravá vianočná atmosféra vytratila a bojím sa, že sama sa jedného dňa pridám k tým, ktorí sa tešia na Vianoce len pre dobré jedlo, z ktorého im neskôr bude zle a pre drahý dar, z ktorého budú nadšení azda tak prvých päť minút potom, čo ho otvoria.

 Vianoce sú však časom, kedy sa matky a otcovia vracajú zo zahraničia domov, deti sa v snehu šantia a nechávajú si mrazom vyštípať líčka, zakrádajú sa po špičkách, aby našli vianočné darčeky, oblizujú zvyšky krémov v miskách či kradnú perníčky. Jedná sa o obdobie, kedy sa na spory nezabúda, ale kedy sa spory odpúšťajú. Rozhnevaní súrodenci k sebe znova nájdu cestu, susedia si znova podajú ruky. Rodiny spoločne zdobia vianočný stromček, otec kladie vianočnú hviezdu na samý vrcholček stromčeka a spoločne sadajú za jeden stôl. Je to čas, kedy sa nájdu takí, ktorí sú s tými, ktorým už nik nezostal. Dobré duše idú a potešia chudobných, obdarujú siroty či navštívia chorých. Každý je každému brat. Všade znie koleda a vzduchom sa nesie vôňa ihličia. Vešiame ligotavé svetielka a na stolíku nám plápolá drobná sviečka. Ale prečo je to tak? Kde sa tu Vianoce vzali?

 Vianoce sú sviatkom, keď prišiel na svet Syn Boží, Mesiáš. Prišiel, aby nás vykúpil z hriechu, ktorý má v moci každého jedného z nás. „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho.“ Biblia, J 3,16 . Toto je skutočným dôvodom Vianoc. Narodenie Pána, ktorý prišiel, aby nás vyviedol z tmy. Prišiel, aby položil svoj život za nás. Každý kresťan by mal vedieť, že toto je skutočným dôvodom radosti. Mesiáš prišiel, pretože Boh nás miluje aj napriek tomu, že sme hriešni. Chce, aby sme sa jedného dňa vrátili domov, no naša hriešnosť nás núti blúdiť. Preto poslal svojho Syna. „Ježiš riekol: Ja som cesta i pravda i život.

 Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie prostredníctvom mňa.“ Ján 14:6.  Žiaden Santa Claus nestojí za podstatou Vianoc. Aj keď o ňom jestvujú mnohé verzie, ako napríklad, že sa jedná o Sv. Mikuláša alebo o chlapca, z ktorého vyrástol ľudí milujúci a pomáhajúci muž, ktorému Boh dal nesmrteľnosť, aby mohol každý rok tak ako to robil predtým obdarovávať deti. Nech je to ako chce, nedovoľujem si zavrhovať tradíciu Santa Clausa, ale nedovolím si ju ani vynášať nad narodenie Ježia Krista.

 Takže žiadne svetielka či pančuchy nad krbom nie sú Vianocami. Nezabúdajme, že oni len pomáhajú dotvárať atmosféru, ktorá vyčarí človeku úsmev na tvári. Ja osobne milujem jagavý stromček, vôňu perníkov a ihličia, ktoré sa šíria každým kútom domu, sluchu lahodiace koledy a sneh, ktorý ma šteklí na nose. Pre mňa sú to znaky, ktoré našepkávajú, že sa čosi blíži. Niečo veľké. Prichádza láska. „Teraz však zostáva viera, nádej a láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska. (1 Kor 13:13)“ Snažím sa obdarovať ostatných pretože chcem, nie pretože je to už zvykom. Je smutné, že mnohí rodičia berú Vianoce len ako príležitosť obdarovať detí haldou vecí, len aby im vynahradili čas, ktorý im nevenovali, aj keď mohli.

 Či už ste veriaci alebo nie, pravdou je, že Vianoce majú pôvod, v narodení Božieho Syna, Vykupiteľa, ktorý znova privedie zatúlané ovečky späť k pastierovi, ktorý ich pripojí k svojmu stádu.

Patrícia Kopejová, III.A

Advent mám rada, ale...

 Keby som povedala, že som z adventu a predvianočného času nadšená, klamala by som. Povedať, že advent nenávidím, je tiež prehnané. Som jednoducho človek, ktorý advent prežije a prečká. Sem-tam sa rozčúlim nad drobnosťami. Inokedy sa nimi kochám a poteším. Dalo by sa povedať, že som „ale-typ“ človeka.

 - Mám rada, keď sneží. Vyzerá to ako v rozprávke a zas po nejakom čase máme nádej na krásne biele Vianoce. Ale cestou do školy sa  minimálne dvakrát pošmyknem. Počítam s tým, že niekoľkokrát skončím v snehu. Neposypané a neposolené cesty sú katastrofou. Na parkoviskách je chaos. Sneh je úžasný len z okna mojej izby.

 - V meste boli trhy. Skvelé, aspoň sa niečo deje. Výjsť si s priateľmi do mesta je v každom prípade príjemné. Ešte lepšie je to, že sa nemusíme len tak potulovať, veď máme trhy. Ale tohtoročné trhy mi nestačili. Ako vlastne každý rok. Kúpila som si tam cukrovú vatu a mohla som sa spokojne vrátiť domov.

 - Vianočná atmosféra je fajn, ale iba tak týždeň pred Vianocami. Počúvať už od októbra o vianočných zľavách, výpredajoch je otravné. Keby kalendár zostavovali obchodníci, Vianoce by trvali tak pol roka.

 - Milujem vianočné koledy, ale neviem spievať.

 - Vianoce ako také sú úžasným sviatkom, ale je stresujúce pripraviť si ich. Zaobstarať stromček a ozdobiť ho je to najmenej. A darčeky tiež rada kupujem. Ale všetko to varenie jedál a pečenie medovníkov a zákuskov je dosť vyčerpávajúce. Stačí sa spýtať našich mám, tie by nám vedeli povedať, aký čas pokoja a lásky prežívajú.

 - Adventné kalendáre sú ďalšou kapitolou. Sú jednou zo svetlých stránok adventu, veď máme predsa ďalší dôvod na skonzumovanie rozumného množstva čokolády. Ale po pár dňoch je už po adventnom kalendári. Neviem ako u vás, ale trpezlivosť nikdy nepatrila medzi moje silné stránky.

 - A nakoniec sú tu darčeky. Ale koľkí z nás často prevrátia byt hore nohami, aby ich našli? Úprimne, keby som vedela, že mi rodičia kúpili knihu a schovali ju niekde doma, pretrhla by som sa, aby som ju našla.

 Netreba to však vidieť až tak čierne. Možno má čas adventu svoje muchy, ale každý sa má na čo tešiť. Či už to je stretnutie sa vo veľkom kruhu rodiny, chutná večera alebo tie darčeky. Veď Vianoce sú o tom, aby sme boli k sebe milší a aby sme ľudí okolo nás potešili nejakou maličkosťou.

                                                                Simona Kirešová, II.A

Roždestvo

 Dovoľte mi privitati i pozdraviti vas so svjatom, jake ku nam nadchodiť, bo o paru dňiv budeme slaviti velikyj i najkrajšij prazdnik v roku a to Roždestvo Hospoda našoho Isusa Christa, kotryj sja na tot svit narodiv jak male diťatko bidno u jaskyňi.

 Približme si zvyčaji i tradiciji, jaky sja po dovhy roky zauživali i do dnisky zauživajuť v dakotrych našych valaloch i seločkach počas ciloho dňa i noči pered samotnym Narodžiňom...

 Na Roždestvo sja každyj z nás prihotovľuje inšym spôsobom - dachto doma richtuje i napovno sja venuje variňu, pečiňu abo zdobiňu stromika, dachto zjas už stromik dávno ozdobiv a lem tak vylihuje... Može dakotry z nas porajať i robľať poslidni úpravy, žeby bylo všytko dokonale, inšy može odhrebajuť snih spered kapury... No a inšak tomu nebylo ani v minulosti - tyž sja peklo, i varilo, tyž sja u dakotrych rodinách ozdobuvav stromik. No asi takym najtradičnišim a po vsjady známym zvykom byv cilodennyj strohyj pist, koli sja nesmilo jisti mjaso, moloko ani jaječka- a jedinym jidlom, kotre sja mohlo jisty byv chlib i voda.

 Do sel prichodili skauti i takym sposobom prinošali vične svitlo až z Viflejema. Toto svitlo si ľude chodili i odpaľuvali v cerkvi abo pak jeden od druhoho, žeby počas ciloho Svjatoho večera i naslidujučich dniv citili pritomnosť Boha.

 Počas sv. večera tisni pered večerjou sja cila rodina išla omyti do potička, abo jarku, a tota zimneňka i sviža vodička jim mala prinesti zdravička na cilyj rik. Jak sja vernuli od proruby, do chyži peršij stupiv gazda - jak hospodar domu i pak za nym jišla gazdyňa i zvyšok rodini a gazda jich už pozdravľav pozdravom : ,,Christos raždajet sja“ a odpoviď byla: ,,Slavite jeho.“

 Na sv. večur sja ku stolu vo väčšini sel sidalo o četverti hodini poobidi, bo vtoľ vychodžala perša zvizda na nebi i u valali ku stolu ľudej sklikovali cerkovny zvony.

 No iši pered tym vyšov gazda iz ditvakom vonka a so sokyrou v ruci išli do zahorody rubati stromy. Gazda sja kolo každoho stroma zahaňav jak na vytnuťa, no ditvak ho zatrimav, žeby počekav, bo v  nastupnim roku stromy zaroďať lipše jak v tim.Tot zvyk sja robiv zato, žeby byla vse dobra uroda stromiv i bylo z čoho pak chosnuvati.

 V dakotrych selach mali zas inšyj zvyk a to, že gazda tyž vychodžav vonka no stromy i všytky zvirjata pomazuvav kistom, što tyž značilo - že vyprošuje od nich, žeby bohato zarodili i počas ciloho nastupňoho roku davali sčiro i nad miru...

 Po všytkych tych zvyklosťach sja rodina spolu pomolila i zasila ku stolu - isty.

 Pid stolom byla soloma, kotra symbolizuvala, že Christos sja narodiv jak male diťatko na solomi...A solomu si ditočky klali i do topánok, žeby pak v liti našli hnizdo na stromi, bo chto ho našov - tot mav po cilij rik šesťa. 

 Stil byv porichtuvanyj furt o jednoho na vecej, što značilo, že počas sv. Večera suť dveri otvoreny pro každoho a chudobnyj podorožnij može prijti i zasisti ku stolu spolu z rodinou. Tyž blizko stola byla nadoba, kotra sja zvala Bodinka, bo v nij sja robilo maslo a z každoho jidla gazdyňa odoberala do opalačky, žeby bylo jidlo pre chudobu.

 Dakde ili zvirjata spolu s rodinou u jednij chyži, dakde zas chodiv gazda i furt z každoho jidla jim prinošav do stajni.

 Počas ciloj večeri svitila na stoli svička s vičnim svitlom, kotra byla v skľanočky zo  zernom, žeby ho bylo vse na dostač... A okolo  stola gazda obviv pevnu reťaž, kotra mala symbolizuvati a pripominati rodini, žeby vse trimali pokopi a byli taky silny jak toty ohnivka, što suť vjedno spolu.

 V dakotrych valaloch sja  iši klalo zerno pid obrus toho bohato naloženoho stola, abo piňazi - što tyž vyprošalo jich dostač po cilyj rik. Tyž piňazi gazdyňa skryvala do perohiv a komu sja podarilo vzjati do rota perih s korunou, tot byv po cilyj rik bohatyj.

 V novšich obyčajoch sja už kladuť pid obrus šupiny z kapra, kotry dakotry ľude jich kladuť i do piňaženky –što furt značiť lem mati počas nastupňoho roku  piňazi a tyž už v dnešnich časoch pid obrus davajuť 100€ abo 50€, podľa toho - jaky bohaty chočuť byti.

 Jidlo na sv. Večerju pozostavalo z biľše chodiv. Jak perše jidlo byv časnok, kotryj  gazdyňa namačala do medu i každomu členovi rodiny robila krestik na čalo - žeby byv po cilyj rik zdravyj jak tot časnok a solodkyj jak mid. Dakde sja to zajidalo  prosforou abo oblátkou. Potim nasľiduvalo 9 pisnych jidel, kotrych slidovstvo mala každa rodina samostatni...Mačanka - što je hribova polivka, kotra sa zahuščovala ne zo smetankou, ale z varom z kapusty kiďže byv pist, tyž nesmila chybuvati  kapustnica, dakde ili i slivčanku - polivku zo slivok. Z takych hustišich jidel to byli vareny perohy z kapustou i z bandurkami, bobaľky z makom či kvasnou kapustou –dakde jich tyž volali fučky. Teper už v novšych časoch sja isť i ryba z bandurkami, no dakde už i zo šalatom, što ale neje podľa postu dovolene. Po tij smačni večeri sja rodinka odobrala ku stromiku, pid kotrym si každyj dašto našov, bo tak jak Syn Božij sja nam daruvav na tot svit jak dar,tak i symbolom toho si každyj na Roždestvo dať dakyj maleňkyj darunok  a malym ditočkam sja vse hvarilo, že prišov i darunky prinis Isusko.

 Dneska už pid stromikom nachodime bicygli, mixeri, vysavači, kavomaty - všytko možne a často sja zabyvať, čom vlastni klademe toty darunky pid stromik a podstatou cilych roždestvenych svjat suť što raz, to častiše len što najväkši i najbohatši darunky...

 Koli rodina popozerala darunky - čekali koľadnikiv i za tot čas už po domoch zvučali prekrasny koľadky.

 V dakotrych selach sja darunky nedistavali nijak a takoj po večeri  menši diti išli koľaduvati  po domoch... Neskirše, jak už diti prišli domiv, nasliduvali koľadnici staršy chlopci i divky. Na konec prichodili kuratore i staršy chlopi.

 A potim sja všytki spoločni odobrali do cerkvi na Velikoje Povečerije ...

            Dominika Blašková, II.A

Príď, zaplať a ochutnaj

 Vianočné trhy sú neodmysliteľnou súčasťou najkrajšieho obdobia v roku a tým sú Vianoce. Konajú sa nielen vo svetových metropolách akými sú Viedeň, Praha či Budapešť, ale aj v našom malom mestečku.

 Samozrejme, že naše „ Warhol City “  sa s týmito veľkomestami nemôže porovnávať. Jedno však majú spoločné. Všade navôkol vládne pravá vianočná atmosféra, rozvoniavajú teplé nápoje, medovníčky či trdelníky a mestom sa šíria vianočné koledy. Keďže laborecké trhy všetci poznáme, poďme si priblížiť niektoré z tých rozprávkových trhov, na ktorých vládne duch Vianoc.

 Viedenské trhy začínajú už v polovici novembra a trvajú do 24. decembra. Môžete si tu pochutnať na rakúskej špecialite akou sú pečené gaštany či vianočný punč. Na svoje si tu prídu aj tí najmenší návštevníci. Sú pre nich pripravené špeciálne dielničky, v ktorých si môžu vlastnoručne vyrobiť darčeky. Tieto trhy každoročne navštívia až 4 milióny turistov, ktorí si vychutnávajú vianočnú atmosféru pod tisíckami blikajúcich svetielok vianočného stromčeka. Viedenské trhy nepochybne patria k tým najkrajším a najčarovnejším trhom sveta.

 Hlavným konkurentom Viedne je určite Budapešť. Trhy taktiež začínajú v polovici novembra ale trvajú až do 31. decembra. Námestím sa prelínajú vône maďarských špecialít, na ktorých si denne pochutí až 3 tisíc turistov. Atmosféru spríjemňujú pouliční umelci, ktorí aj napriek mrazivému počasiu zohrejú našu dušu koledami. Vianočné trhy by neboli vianočné bez obrovského zdobeného stromčeka a blikajúcich ozdôbok, ktoré nechýbajú ani tu. Dokopy takmer 900 svietiacich ozdôbok a 28 km svetelných hadov sa ťahá po živých stromoch.

 Naživo sú určite obe mestá ešte čarovnejšie a môžete tu zažiť nefalšovanú vianočnú atmosféru. Tak nahovorte kamarátov či rodičov a hor sa na vianočný „shopping day.“

Olívia Reváková, III.A

Vianočné wow

 Vianoce – najštedrejšie sviatky roka – sa rútia závratnou rýchlosťou do domácností v podobe reklám a letákov už v polovici októbra, no tie pravé prichádzajú až teraz.

 Sneh, vianočná hudba z rádií a medovníky potešia nejedno srdce, ktoré si práve počas tohto obdobia môže dokonale oddýchnuť a stretnúť sa s blízkou či vzdialenou rodinou.  Tento oddych je určite zaslúžený, keďže Vianoce dajú zabrať po fyzickej, psychickej a napokon aj finančnej stránke.  Prípravy sú zdĺhavé a občas aj náročné.

 Vianoce bez vianočného stromčeka? Určite nie, si povedal Martin Luther, zakladateľ protestantizmu, ktorý údajne ako prvý ozdobil vianočný stromček. Podľa legendy bol nesmierne dojatý z krásy hviezd žiariacich medzi vetvami jedličky. Z toľkého úžasu tento ihličnatý strom doniesol domov, kde ho ozdobil sviečkami a vzácny okamih zdieľal spolu so svojimi deťmi. Medziiným zelená, červená a zlatá sú tri tradičné farby vianočného stromčeka. Zelená je symbolom života a znovuzrodenia, červená symbolizuje Kristovu krv a zlatá predstavuje svetlo a bohatstvo. Ak sa presunieme za naše hranice, tak príslovie iný kraj, iný mrav sa stopercentne uplatňuje. Španieli oslavujú Vianoce o dvanásť dní dlhšie. Bolívijčania na štedrý deň slávia Misa del Gallo, čo v preklade znamená „omša kohúta“. Niektorí ľudia ich prinesú na polnočnú omšu čím symbolizujú vieru v to, že kohút bol prvým zvieraťom, ktorý oznamuje narodenie Ježiša. Kdežto v Poľsku preferujú pavúky a pavučiny. Tie sa stávajú častými ozdobami na vianočnom stromčeku. Podľa poľskej legendy pavúk plietol deku pre Ježiška. V skutočnosti Poliaci považujú pavúka za symbol dobra a prosperity Vianoc. Jedným z postrehov súčasnosti sú údaje analyzované z „facebookových“ príspevkov, dva týždne pred Vianocami, poukazujúc na jedno z dvoch najpopulárnejších období pre rozchod párov.

 Minulosť či prítomnosť, tak či onak, Vianoce sú opradené kúzlom. Dvere majú vždy otvorené a po ich odchode väčšinou stúpajú čísla na váhe smerom nahor. Vrátane šťastných detských tváričiek je tu vždy notorická Popoluška a Ježiško, o ktorom to celé je. 

Viktória Zozuľaková, III.A

Zimné športy

 Ku klasickým zimným športom zaraďujeme napríklad: beh na lyžiach, biatlon, boby, skoky na lyžiach, zjazdové lyžovanie, krasokorčuľovanie, snowboarding, ľadový hokej, curling ba dokonca aj sánkovanie.

 Medzi netradičné športy môžeme zaradiť tiež ice racing. Ide v podstate o klasické preteky áut alebo motoriek. Trochu netradičný je iba povrch, po ktorom sa jazdí. Je to totiž ľad. Aby autá alebo motorky na takom povrchu vôbec mohli jazdiť, musia mať špeciálne pneumatiky. Pretekárska dráha má od 400 metrov až po niekoľko kilometrov. Tento šport je pomerne obľúbený, na bežných cestách ho však určite netrénujte.

 Ako môžete vidieť, ani v zime nehrozí nuda, keď nájdete šport, ktorý vás baví. Nikdy nie je neskoro začať sa venovať i niektorému z adrenalínových športov. Majte však na pamäti, že väčšina z nich je naozaj nebezpečná, takže bez potrebných skúseností a dohľadu profesionála sa im radšej vyhnite. Napokon, aj poriadna guľovačka alebo „obyčajné“ lyže, sú často poriadnym adrenalínom.

Pavol Sopko, I.A