Milí spolužiaci,

mnohí z nás sa ani nenazdali a zas a znova tu je november. Už ani nevieme, ako a kedy sme dali letu zbohom. Niekomu sa možno zdalo, že tieto tri mesiace sú zdĺhavým a nekonečným príbehom, no mne osobne to ubehlo ako voda. Kto vie prečo, možno že pre moje pozitívne myslenie, keď som si každé pondelkové ráno vravela „veď zaraz je piatok.“ Tento jesenný čas strávený v škole, nebol len časom plným „tvrdej“driny. Nám „ťažko študujúcim a zúfalo po vedomostiach túžiacim“ študentom boli dopriate aj nejaké tie dni oddychu v podobe exukrzií či branných cvičení, o ktorých sa dočítate  v tomto čísle ŠOK-u.

 Školský rok nás prišiel znova vyobjímať a dať nám najavo, že sme opäť o niečo starší. Pre jedných z nás sa pomaly ale isto končia krásne stredoškolské časy, iným na ne práve začalo svitať a zlatá stredná cesta si ich vychutnáva plným dúškom. No nezabúdajme, že sme gymnazisti. Mladí a inteligentní ľudia, ktorí sa vydali do života možno po jednej z tých náročnejších ciest, ale nie po  nezvládnuteľnej.

 Gabriel Laub raz povedal: „Učíme sa po celý život. Až na školské roky.“

 Mark Twain zas vyslovil myšlienku: „Nikdy som nedopustil, aby škola stála v ceste môjmu vzdelaniu.“ Niekedy možno nerozumieme všetkému, čo nám škola ponúka, možno máme v hlave občas chaos a lenivosť má nad nami moc. Nevadí, veď aj to sa stáva. Neučíme sa však pre druhých, učíme sa sami pre seba. Nelámme si hlavu nad zlou známkou, ale zaspávajme s pocitom, že sme urobili všetko, čo bolo     v našich silách, aby sme sa jedného dňa aj my mohli zaradiť medzi úspešných absolventov  vysokých škôl, ktorí budú prínosom pre spoločnosť, nie pre známky, ktoré strašili v študentskom preukaze, ale pre vedomosti, ktoré máme v hlave.

                                                            Vaša nová šéfredaktorka

                                                                     Patrícia Kopejová

KOŽaZ 2013

 Ako to už v našej škole býva, aj tento rok sme sa my tretiaci na začiatku školského roka  pobrali kdesi „do sveta“ stráviť trojdňový kurz ochrany života a zdravia. Hoci to nebolo ktovie ako ďaleko, predsa to bolo ďalej než pešia túra - smer Borov. Tieto tri dni sme strávili v čarovnom prostredí Vinného jazera, aj keď počasie zas tak čarovné nebolo. 

 Cieľom tohto kurzu bol zdravý pohyb na čerstvom vzduchu a nie iba oprášenie, ale hlavne nadobudnutie nových poznatkov o poskytovaní prvej pomoc, orientácii v teréne pomocou buzoly a azimutov (pre niektorých z nás doteraz španielska dedina) a taktiež poznatky o zbraniach hromadného ničenia.

 Stráž nad nami držal sám pán riaditeľ, ktorý mal na starosti streľbu zo vzduchovky. Ďalej to bola pani profesorka Onačilová, ktorá nás mala poučiť o tom, ako predísť akejkoľvek strate krvi a pani profesorka Mrázová, ktorá sa zamerala na orientáciu v teréne a zbrane hromadného ničenia. Boli sme rozdelení do troch skupín, v ktorých sme súťažili po absolvovaní teoretickej a praktickej časti. Rána boli venované rozcvičke, ktorá mala rozprúdiť krv v našich zaspatých žilách. Mnohí z nás mali voči rozcvičke a hlavne voči behu okolo jazera odpor, čo sa prejavovalo nemilosrdným strhávaním bodov za každý oneskorený príchod ktoréhokoľvek člena skupiny.

 Našli sa však aj takí, ktorí na čele s pánom riaditeľom neváhali obehnúť jazero, pretože bolo potrebné spáliť zásoby jedla, ktoré nás mali uchrániť od akéhokoľvek skonania od hladu.

 Myslím, že budem hovoriť za celý ročník ak poviem, že sme boli s kurzom ochrany života a zdravia nadmieru spokojní. Mali sme množstvo osobného voľna, ktoré sme trávili buď nečakanými prepadovkami ktorejkoľvek izby alebo sme sa šli vyblázniť do príjemne vyhriateho bazéna. Taktiež nám bola k dispozícii soľná jaskyňa a sauna, v ktorej sa podľa môjho názoru užilo najviac smiechu.

 Posledný večer sme zakončili diskotékou v štýle „party hard,“ ktorá bola pre lenivé kosti niektorých z nás predčasne ukončená.

 Na záver by som sa v mene tretiakov chcela poďakovať profesorom, vďaka ktorým budú naše zbierky spomienok o čosi širšie a krajšie a taktiež by som vás chcela poprosiť, aby ste nám odpustili, ak sme vás azda niečím zarmútili. :)

                                                                           Patrícia Kopejová, III.A

Exkurzia u hasičov

 Posledný deň prvého jesenného mesiaca druháci Gymnázia v Medzilaborciach strávili tentoraz trochu netypickejšie. Bola pre nich pripravená teoretická časť účelového cvičenia, doplnená zaujímavou exkurziou hasičskej stanice, kde si študenti vypočuli prezentáciu o tomto náročnom a uznania hodnom povolaní. Ochotní hasiči predstavili študentom nielen ich prácu, ale aj celé vybavenie, používanie náročnej techniky, predviedli im zopár ukážok a podelili sa s nimi aj o zážitky a  skúsenosti zo zásahov. Ukázali im aj interiér stanice a odvážnym dobrovoľníkom dovolili vyskúšať si, aké to je zachraňovať ľudské životy v chemických skafandroch, dýchať v plynovej maske, nosiť zraneného na nosidlách, či v rýchlosti napojiť viacero hadíc do zdroja s vodou a uhasiť požiar. Odvaha a oddanosť týchto mužov boli pre študentov nielen dobrým príkladom, ale aj veľkým povzbudením a  motiváciou možno  aj pre výber budúceho povolania.

                                                                         Dominika Blašková, II.A

Karpatsko-duklianska operácia

 Ako je už v tejto škole tradíciou, každoročne sa koná exkurzia na Duklu. Ani tohtoroční tretiaci neboli výnimkou a v októbri sa zúčastnili tohto výletu pod dohľadom pani profesorky Miškocovej a Jacečkovej. Jeho cieľom bolo rozšíriť naše vedomosti o vojnovom období. Našou celodennou úlohou bolo zodpovedať otázky, ktoré sme dostali vopred v autobuse. Prvou zástavkou bol Svidník. Po príchode do tohto malého mesta naše kroky smerovali do vojenského múzea, v ktorého areáli sa nachádza Pamätník sovietskej armády a vojenská technika. V múzeu nás čakal sprievodca. Ten nás previedol cez expozíciu rozdelenú na tri časti. Prvá bola venovaná 1. svetovej vojne, druhá medzivojnovému obdobiu rokov 1918 a 1939 a tretia 2. svetovej vojne. Po tejto časti exkurzie sme pokračovali k hlavnému bodu programu a tým bola Vyhliadková veža na Dukle a pamätník čs. armádneho zboru s vojnovým cintorínom. Vo výške 49 metrov a s parádnym výhľadom sme sa od sprievodcu dozvedeli viac o Karpatsko-duklianskej operácii. Potom sme sa presunuli k pamätníku a vojenskému cintorínu. Pozreli sme si aj partizánske bunkre, schované v lese, ktoré nedávno prešli renováciou.

 Po prejdení týchto troch hlavných bodov exkurzie sme nasadli do autobusu a pobrali sa do skanzenu, kde sme mohli vidieť ukážky typickej ľudovej architektúry. Cestou domov nás pani profesorka Miškocová upozorňovala na ostatné miesta, ktoré sme mohli vidieť z autobusu napr. Údolie smrti. Deň, počas ktorého nás sprevádzalo slnečné počasie nám ubehol pomerne rýchlo.

 Za správne zodpovedané otázky nás čakala odmena v podobe jednotiek. Táto exkurzia nám pomohla načerpať mnoho nových informácii a sme radi, že sme sa jej mohli zúčastniť.

Nikoleta Antoňaková, III.B

Uchaľak

 Začiatok školského roka sa nezaobišiel bez tradičného, slávnostného a zároveň zábavného uvítania najmladších študentov do kolektívu všetkých študentov školy. V priestoroch  nášho gymnázia sa tento deň, deň počas ktorého sme my - prváci prežívali rôzne pocity sprevádzané miernym stresom a strachom, konal  11. októbra tohto roka.  Prvé dve vyučovacie hodiny sme sa ešte popasovali s túžbou vedieť, čo nás čaká a zahĺbili sme sa do vzorného študovania. Nasledujúce dve hodinky sme venovali prípravám a preobliekaním sa podľa stanovenej témy, ktorou bola povestná farma a my sme zohrávali úlohu stáda teliatok.

 Naše nevšedné ošatenie pozostávalo z hnedých a bielych pančušiek, na ktorých vynikali čierne škvrny, ružových nafúknutých rukavíc predstavujúcich vemená a neoddeliteľnou súčasťou boli aj rohy. Pri vstupe do telocvične, kde  nás už čakali ostatní študenti, nás farmári druháci nemohli privítať inak, ako zdravou cibuľovou jednohubkou na posilnenie. Potom nadišla chvíľa, keď sme sa postupne dozvedali svoje úlohy a každý, kto ešte nevedel, čo si pre neho pripravili, horel žiadosťou mať to za sebou. Úlohy neboli náročné, ale ešte viac nás tešilo, že sme ich plnili vo dvojiciach, hoci sa jeden z dvojice napokon musel zveriť do rúk ,,skúsených“ kozmetikov.  Spestrením programu okrem iných úloh bola aj úloha upratovačky,  ktorá  oblečená v zástere, na hlave so šatkou, v ruke s vedrom a  handrou vzbudzovala dojem  upratovačky z profesionálnej firmy.

 Záver programu patril pasovaniu a prísahe na zlaté rohy a nevinné vemená. Všetky pravidlá si budeme ctiť a vážiť, kým budeme hrdo a pyšne kráčať chodbami školy.  Keďže sa o imatrikuláciu každý rok starajú študenti druhého ročníka, po roku strpenia sa aj my dočkáme a budeme mať možnosť odplaty. Dúfam, že prichystáme budúcim prvákom tiež tak skvelý zážitok, ktorý im pri spomienke na tento jedinečný deň skrúti ústa do širokého úsmevu.

Nikola Varcholová, I.B

Kade - tade po východe

 V mesiaci október sa naša trieda 1.B a trieda 3.A zúčastnili exkurzie, ktorú organizovala naša škola. Ráno sme sa všetci zišli pred školou, kde sme sa plní očakávania tešili na dnešný deň.  Po nástupe do autobusu sme sa vybrali do Kolonice, kde sme navštívili „Vihorlatskú hvezdáreň a Astronomické observatórium“. Vo Vihorlatskej hvezdárni sme si vypočuli veľmi zaujímavú prednášku o astronómii, ktorá bola spojená s diafilmom. Najviac nás zaujal Vihorlatský národný teleskop, ktorý je dominantou  observatória a priemer hlavného zrkadla je až 1 meter. Teleskop je najväčším ďalekohľadom na Slovensku. Observatórium umožňuje pozorovanie premenných hviezd, meteorov, zákrytov hviezd Mesiacom a fotosféry Slnka. Po ukončení exkurzie vo Vihorlatskej hvezdárni sme pokračovali ďalej a smerovali k vodnej nádrži „Starina“, ktorá je najväčším zdrojom pitnej vody v Strednej Európe a nachádza sa  na najvýchodnejšom cípe Slovenska. Po príchode nás na mieste očakával pán sprievodca, ktorý nás previedol krásami Stariny. Veľkým prekvapením pre nás bolo zdolanie približne 1600 schodov, ktorými sme sa popod vodnú hladinu tunelom dostali až do odbernej veži. Starina pre nás tak, ako aj Vihorlatská hvezdáreň bola veľkým prínosom nových informácií a poznatkov. Domov sme si priniesli mnoho zážitkov a pekných spomienok. Veríme, že škola bude takéto exkurzie organizovať čoraz častejšie.

Už teraz sa všetci tešíme. 

                                                                                 Alena Bocková, I.A

Európsky deň

 Našou každoročnou gymnaziálnou tradíciou je usporiadanie Európskeho dňa, ktorý býva spojený s dňom otvorených dverí. S otvorenou náručou vítame deviatakov, ktorí nesmelo kráčajú po chodbách a obzerajú si priestory možno ich budúcej školy. Apropo, svojej povesti nezostávame nič dlžný. Bohatý program, výzdobou zmenené všedné triedy vykúzlia úsmev na tvárach profesorov a tak nám s rúškom tajomstva otvárajú svoje srdcia.

 Naši prváci svoje prvé účinkovanie predstavili s primeranou dávkou humoru  a úžasným výtvarným umením. Voľba Grécka a Talianska bola trefná. Zaujala a oni sa môžu spokojne pripravovať na ďalšie ročníky. Druháci dali prednosť Rakúsku. Keďže táto krajina sa už pomerne dlho nevyskytla na našej pôde, všetci sme boli v napätom očakávaní. Koniec - koncov s výzvou sa šarmantne popasovali a na svete bol vtipný program s komisárom Rexom, cisárovnou Sissi a ďalšími.  Slovensko a Česko - európske krajiny, ktoré sú nám hádam najviac známe zaujali tretiakov.  Exkurzia v triede naprieč celým Slovenskom, Bambuľka, Maťko, Kubko, Jánošík tieto kultové slovenské postavy pobavili, ale na výhru nestačili. Prvé miesto si tak odnieslo susedné Česko, ktorému touto cestou gratulujeme. Veď kto by odolal sa zasmiať na typických českých hláškach a postavách? Nevynímajúc výborne spracovanú výzdobu, ktorá bola pastvou pre oči. Štvrtáci zažili derniéru Európskeho dňa. Rozlúčili sa s nami v podobe Anglicka a Rumunska. V  prvom prípade zlyhala technika a tak comeback skupiny Backstreet Boys sa nekonal. Body si však zaobstarali výzdobou triedy, ktorou určite nesklamali. Záver zaklincovali študenti v ligotavých sukniach s rómskym prízvukom, hudbou a tancom čím sa postarali o to, že telocvičňa praskala vo švíkoch od smiechu.

 Reakcie na tento ročník boli veľmi pozitívne o čom svedčí aj vyhlásenie Simony a Tomáša, ktorí sa chystajú do našich prváckych lavíc: „Určite sa nám bude veľmi ťažko lúčiť so základnou školou avšak tento deň nám z väčšej časti pomohol prekonať strach z nového a nepoznaného. Vypočuli sme si kladné názory študentov a milí profesori, dúfame, že budú milí aj potom. “ Koniec dobrý  - všetko dobré.

Viktória  Zozuľaková, III.A

Táborové leto

 Sarepta

 Dňa 29.júla 2013 sa konal každoročný letný tábor Sarepta v dedine Mimoň, ktorá sa nachádza v Poľsku. Rovnako ako na prvý turnus, tak aj na druhý sa nás prihlásilo v hojnom počte. Celých päť dní sa o nás starala trojčlenná rodina, ktorá nás nielen ubytovala, ale aj vyvárala rôzne dobroty. K dispozícii sme mali aj stolnotenisový stôl alebo futbal kde sme sa neraz zastavili. Samozrejme mali sme tam veľa aktivít, ktoré pre nás pripravil otec Blaško a animátori, medzi ktorými sa nachádzala aj žiačka našej školy Dominika Blašková. Počas tých piatich dní sme sa zoznámili s novými ľuďmi. Tiež sme navštívili kúpalisko. Nezabudnuteľnou aktivitou bola prechádzka lesom cez skaly alebo vodu, kde sme sa dostávali na rôzne stanovištia a vykonávali úlohy, ktoré nám boli pridelené. Mali sme množstvo aktivít, ktoré sme vykonávali, aby sme nazbierali čo najviac bodov pre svoju skupinku. Napríklad volejbal s dekami a balónmi plnými vody, zbieranie papierov s názvami zvierat, preťahovanie sa navzájom na svoju časť územia, zisťovanie, či daná osoba vraví pravdu alebo klame a mnoho iných zaujímavých hier. Do každej hry sme sa všetci poctivo zapájali. Takým hlavným pre nás všetkých bolo nestratiť svoje veci. Totižto každá stratená vec išla do strát a nálezov. Aby sme získali stratené veci, museli sme spraviť trest, ktorý nám vymysleli. Každý večer po stratách a nálezoch nasledovala táborová pošta. Boli dva druhy táborovej pošty a to: verejná, ktorá sa čítala pred všetkými a súkromná, ktorá sa odovzdala danej osobe. 

 Aby som nezabudla, na začiatku tábora sme si ťahali anjelikov, o ktorých sme sa starali, dávali sme im darčeky a poniektorí sa za svojho anjela aj pomodlili. Na konci tábora sme si povedali koho sme mali. Môžem povedať, že za tie štyri roky čo chodievam na tento tábor sme mali vždy o zábavu postarané. Úžasných päť dní prežitých s úžasnými ľuďmi.

Ivana Fecurová, I.B

Karpaty 2013

 Už niekoľko rokov navštevujem jeden tábor pri Košiciach. Je to stretnutie Rusínov a Ukrajincov, organizovaný ľuďmi, ktorí chcú aby sa nezabudlo na náš pôvod. Sedem rokov som tento tábor navštevovala ako táborníčka, no tento rok som sa stala jednou z vedúcich tábora. Skupinu vedúcich v našom tábore nazývame „BULAVA“. Tábor sa začal v sobotu 3. augusta, kedy sa celá autobusová stanica v Košiciach zaplnila deťmi z celého východného Slovenska.  Po zvítaní starých známych, ale aj privítaní nových účastníkov, sme sa všetci prepravili do rekreačného zariadenia Zlatá Idka, ktoré je už tradičným miestom našich stretnutí.

  V nedeľu starší chlapci a dievčatá dopoludnia pripravovali priestor pre táborové vatry, mladší so svojimi vedúcimi maľovali ukrajinskú abecedu, ktorou neskôr ozdobili vestibul rekreačného zariadenia. Účastníci tábora taktiež vymýšľali spolu s vedúcimi názvy pre svoje oddiely a pripravovali sa na večerný program, v ktorom sa jednotlivé oddiely predstavili.

 V pondelok sa táborový život rozbehol naplno. Po rannej rozcvičke, raňajkách a otvorení dňa sa pod vedením lektorov a vedúcich začali prvé lekcie školy ukrajinistiky a praktického skautingu. Popoludní bola terénna hra v areáli rekreačného strediska. Večer sa už    všetci tešili na prvú táborovú diskotéku, na ktorej sa dobre vybláznili pri známych táborových hitoch ako „Oj, susidko, susidko" či „Nam nezaškodyť čarka vyna" a ďalšie. Nočný pokoj starším chlapcom a dievčatám pretrhol pár minút po polnoci nečakaný „budíček.“ Vedúci zorganizovali nočnú hru. V tmavom lese bolo veselo, ale občas aj strašidelne, najmä vtedy, keď sa ozval zvuk naštartovanej motorovej píly, či ďalšie čudné zvuky v podaní skrytých vedúcich. Nečudo, že sa občas ozval aj poriadny krik vystrašených dievčat.

 V utorok sme konečne prežili prvý deň bez dažďa. Čo sa stredy týka, tú sme všetci veľmi netrpezlivo očakávali. Tešili sme sa na celodenné výlety, ktoré nás čakali. Mladší nastúpili do autobusu a svoj výlet začali v Jasovskej jaskyni, starší po vlastných vystúpili na Kojšovskú hoľu. Pre mladších bolo určite zaujímavé vidieť svojráznu obec Hačava. 

 Po večeri sa v tábore uskutočnila špeciálna tlačová konferencia so špeciálne pripravenými členmi vedenia tábora. Po zaujímavom dni boli všetci príjemne unavení, takže nik neprotestoval proti nekonajúcej sa diskotéke.

 Vo štvrtok sa začala druhá polovica nášho tábora. Po lekciách v letnej škole ukrajinistiky sa začal volejbalový zápas o táborový superpohár medzi staršími účastníkmi tábora a vedúcimi. Starší sa chystali tohto roku prvýkrát „nabiť“ vedúcich. Aj napriek silnej motivácii to nevyšlo. Zástupkyňa hlavného vedúceho prisľúbila, že v prípade prehry vedúcich budú až do konca tábora zrušené ranné rozcvičky. Starším to nepomohlo a na prvé víťazstvo nad vedúcimi si budú musieť ešte počkať minimálne rok. Popoludní sa už všetci pripravovali na tradičný sviatok Ivana Kupalu. Boj o Morenu bol opäť veľmi tvrdý, ale chlapci ju znova dievčatám vzali. Večer pri vatre si každý chlapec podľa vyloveného venčeka našiel svoju vyvolenú, s ktorou hľadal kvet paprade pre šťastie.

 V piatok sa letný tábor blížil k svojmu záveru. Tento deň deti strávili prevažne prípravou na záverečný program pre rodičov.

 Predposledný deň letného tábora bol výnimočný.  Niektorí účastníci tábora sa zmenili na mediálne hviezdy a poskytovali rozhovory.  Slávnostný deň pokračoval popoludní premietaním videofilmu, v ktorom sa mnohí našli na starých fotografiách. Podvečer nás navštívili starí známi z ukrajinského národného zboru Karpaty, s ktorými sme si zaspievali a večer už patril vyhláseniu Miss a „Missáka“ tábora a poslednej diskotéke. Prišla posledná noc tohtoročného tábora a mnohí už začali trochu smútiť. Tábor sa nezadržateľne priblížil k svojmu záveru.

 A je tu záver! Ani sme sa nenazdali a letný tábor „Karpaty 2013" dospel do svojho posledného dňa. Po tradične zaujímavej poslednejnoci účastníci tábora po raňajkách absolvovali ešte krátku generálku programu pre rodičov. Aj tentokrát sa klubovňa zaplnila do posledného miestečka rodičmi, ktorí boli zvedaví na to, čo sa ich deti v tábore naučili. A určite neboli sklamaní..

 Ani sme sa nenazdali a už sme sa lúčili. Nebolo to ľahké a v nejednom oku, ba aj v tom chlapčenskom, sa zaleskla slza. Ale všetci odchádzali s tým, že sa určite, ak to bude možné, stretnú aj o rok.

                                                Vladislava Šaková, III.B

Speak Out

 Speak Out je tábor, ktorého čaro je ťažko slovami opísať. Z môjho pohľadu sa jedná o úžasnú príležitosť získať nie len nové zážitky a spomienky na pekné leto, ale šancu cítiť puto tak podobné putu rodinnému, aj keď ste od svojej rodiny na kilometre vzdialení. O tento tábor bol veľký záujem, čo dokazuje aj fakt, že sa konal v dvoch termínoch na Zemplínskej Šírave. Sama som bola prekvapená, z akej diaľky sem prišli za „dobrodružstvom“ mladí z celého Slovenska. Jednalo sa o americko-slovenský tábor organizovaný Američanmi, ktorý každoročne otvára svoju náruč mladým vo veku 15-25 rokov.

 Tento tábor som absolvovala spolu s mojou kamarátkou Olíviou, na ktorý ma vlastne ukecala ona, za čo som jej veľmi vďačná.

 Hneď po príchode na Zemplínskú Šíravu, ktorá sa stala našim týždenným rajom na zemi sme boli veľmi prekvapené atmosférou, ktorá bola všade navôkol. Ani nevieme ako, a zrazu sme boli obklopené tvárami mladých a „fešných“ Američanov, ktoré zdobil skutočný a nefalšovaný úsmev číslo päť.

 Tento neobyčajný letný tábor sa niesol v náboženskom duchu a láske voči ostatným. Tieto témy sme denne rozoberali na takzvaných „morning class,“ ktoré boli neustále zábavné, no zároveň v sebe mali hlboké ponaučenie, ktoré sa dotklo srdca nejedného „campera.“ My „camperi“ sme boli rozdelní do skupín, ktoré mali svojich amerických a slovenských lektorov, s ktorými sme však netrávili čas súčasne. Väčšinu času sme trávili s Američanmi, čo bolo často aj komické, pretože niekedy sme mali problém vyjadriť naše myšlienky v angličtine, a tak sme rozprávali slovensky. Úbohí Američania len „chápavo“ prikyvovali, aj keď v skutočnosti nemali ani len tušenia, o čom to rozprávame. :) Hoci nie všetci boli duchovne založení, predsa sa nenašiel nik, kto by sa opovážil na tento tábor sťažovať. Denne sme mali more voľného času, ktorý sme trávili na vodných bicykloch, plávaním, či leňošením na brehu Šíravy, keďže od hotela to bolo menej než päť minút cesty pešo. Na skok od hotela boli aj kolotoče, kde sme sa chodili ako malé deti vyblázniť a tak ako počas dňa, tak aj večer sme zašli pod stánky, kde bolo neustále more ľudí, hudby, tanca a zábavy. Chodili sme si zahrať plážový volejbal či načierno tancovať zumbu.

 Jeden z večerov bol venovaný americkej kultúre, kedy sme mali špeciálnu americkú večeru. Pravé americké hamburgery, ku ktorým patrili chipsy ako obloha. Nezdravé, ale jednoducho americké. Súčasťou „American Culture Night“ bola aj hra baseballu, tradičný texaský tanec, či kvíz týkajúci sa zaujímavostí zo sveta Ameriky.

 Ďalším nezabudnuteľným večerom bol večer „Staff Hunt.“  Išlo o súťaž, kedy sa všetci vedúci, slovenskí aj americkí, prezliekli do rôznych kostýmov od výmyslu sveta a my ostatní sme ich „lovili.“ Od upírov, cez vodníkov, VPP pracovníkov, tehotnú ženu so slepým manželom, futbalistov až po Batmana či motorkára sa ukryli medzi ľuďmi pod spomínanými stánkami. Bola to neskutočná zábava, ale aj poriadna makačka všetkých ich nájsť a odhaliť. Bol to skutočný blázinec. Vidieť tváre nič netušiacich ľudí, ktorí nemali ani len najmenšieho poňatia, čo sa vôkol nich deje.

 Streda večer sa niesla v duchu chvál. Išlo o večer, kedy sme sa všetci zišli v jedálni, ktorá bola zahalená rúškom tmy, v ktorej žiarili malé jagavé svetielka, vytvárajúc dych vyrážajúcu atmosféru. Večer chvál bol plný sluchu lahodiacej hudby, ktorá oslavovala veľkosť, dobrotu a lásku Boha. Zazneli slovenské a aj americké piesne, v podaní živej hudby a spevu vedúcich, do ktorého sme sa mohli zapojiť všetci, vďaka slovám premietajúcim sa na plátne. Mne osobne sa tento večer  páčil na celom tábore najviac. Trvalo to asi dve hodiny. Pre niekoho možno veľa, no pre nás, čo sme tam boli, sa čas ako keby zastavil. Bolo to ako pohladenie ľudskej duše. Pre mňa to bol tak silný večer, ktorý ma svojím čarom priviedol do údolia sĺz, ktoré mi stekali po tvári zaliatej rumencom od toľkého tepla a lásky, ktoré som v danej chvíli cítila. Po boku som mala môjmu srdcu blízku osobu, Olíviu, s ktorou sme si vzájomne zotierali slzy z líc a s úsmevom na tvári sedeli medzi ľuďmi, ktorí sa vydali na toto dobrodružstvo spolu s nami.

 Počasie nám prialo, voda bola príjemne teplá a návštevníkov bolo všade neúrekom. No na rozdiel od nich sme sa pobrali pešo do neďalekej dediny, kde sme strávili športový deň. Pod slnečnou letnou oblohou, so zásobami vody a s krémom s najvyšším stupňom ochrany sme si v zmiešaných družstvách merali sily vo futbale, volejbale, či v Američanmi obľúbenom frisbee. Cestou späť sme neváhali a obleční sa bezhlavo vrhli do vody, ktorá mala schladiť naše ubolené a unavené kosti.

 V posledný večer, sme si pochutnávali na ďalšej kalorickej „bombe“ z americkej kuchyne. Vychutnávali sme si zmrzlinu s polevami a oblohami od výmyslu svetu. Každý mal raz - dva dosť, no všetci chceli viac a viac. Večer sme zakončili „Goodbye party.“ Jedni tancovali, iní len tak sedeli pod hviezdami.

 Tento týždeň bol skutočne týždňom, ktorý navždy zostane v mojom srdci. Množstvo spomienok, množstvo radosti, kopa smiechu, či sladká odplata vedúcim v podobe taniera plného šľahačky, ktorá nejednému z nich skrášlila tvár a umelecky nastylované vlasy. Typická táborová vodná vojna, či večery strávené pri ohni s gitarou, spevom a opekaním presladkého a často aj spáleného marshmallow rozšírili moju zbierku spomienok. Vďaka tejto skúsenosti, kedy som dokázala aj cudzím ľuďom otvoriť svoje srdce som spoznala úžasných a dobrosrdečných mladých ľudí. Nemala som ani len tušenia, že sa v tomto skazenom svete nájde niekto, kto takto dokáže spojiť ľudské srdcia. Spoznala som ľudí odlišných kultúr, pretože medzi vedúcimi sa našiel aj Filipínec Miguel, ktorý svojím úsmevom prežiaril nejednu miestnosť, či Rumunka Andreea, ktorá od neho tiež ďaleko neušla.

 O Speak Oute by som vám vedela rozprávať aj celý deň. Bol to tábor s veľkým T. Doteraz som v kontakte s množstvom ľudí, ktorých som tam spoznala, a ktorí neustále organizujú podobné akcie v Košiciach. Aj toto je dôkazom toho, že sa nebavíme o tábore, ktorý spojí ľudí, len na krátky čas. Tento tábor sa drží zásady „nerozuzľovať, čo už je zviazané.“ Verím, že sa tam o rok znova vrátim, a že tam možno stretnem aj niekoho z vás.

Patrícia Kopejová, III.A

Pochod za život

 Dňa 22. septembra 2013 som sa ja, Nikola Daňová, spolu s Mariannou Lazorovou, Dianou Fecurovou a sestrami Blaškovými zúčastnila pochodu za život. Misiou Národného pochodu za život je na celoslovenskej úrovni a verejným spôsobom vyjadriť túžbu po spoločenskej zmene, ktorá by sa prejavila v ochrane života každého človeka od počatia po prirodzenú smrť vo všetkých oblastiach života.

 Národný pochod za život je celoslovenské stretnutie ľudí, ktorí sú presvedčení, že život každého človeka by mal byť bezpodmienečne chránený počas celej jeho dĺžky a mala by byť rešpektovaná jeho ľudská dôstojnosť. Rovnako by mala byť chránená a podporovaná rodina založená na manželstve muža a ženy, pretože v rodine sa vytvárajú ideálne podmienky na vznik a rozvoj života každého človeka.

 My sme boli za tieto práva v Košiciach bojovať formou pochodu, v ktorom bolo zapojených podľa našich informácií približne 100-tisíc ľudí. Desiatky tisícok ľudí verejne potvrdili, že podporujú myšlienku ochrany života od počatia až po prirodzenú smrť, že podporujú tradičnú rodinu. Bola som veľmi prekvapená, koľko ľudí sa tam zišlo, ale hlavne som bola rada, že ľudia na Slovensku nezanedbávajú sociálne problémy, a že spoločnými silami dokážeme riešiť a bojovať aj proti tejto problematike.

Nikola Daňová,  III.A

Do pedagogického neba odišiel vzácny človek...

Vážený pán riadieľ Ivan Škurla,

 ďakujem Vám, že ste napriek všetkému nikdy nestrácali chuť učiť, pracovať, vychovávať, a že ste nás pripravili do neľútostného sveta plného konkurencie, kde vedomosti majú cenu zlata.

 Som mimochodom veľmi hrdá, že som mala takého učiteľa, riaditeľa, kolegu. Ďakujem predovšetkým za to, že ste stáli pri nás v každej ťažkej chvíli, vedeli ste poradiť i podať pomocnú ruku.

 S úctou a cťou, česť Vašej pamiatke.

Mgr. Anna Onačilová

 ,,Aj ja si spomínam na rôzne situácie s ním. Aj som dostal poriadne zaucho od neho. Spomínam ako som vedel odhadnúť jeho náladu podľa cigarety v ústach. Ak mu stála hore bol nasrdený lebo zatínal zuby a „kusal“ do nadstavca. Ak bol pokojný cigareta mu visela dole z úst. Ale s odstupom času a po životných skúsenostiach uznávam, že bol férovy chlap. Bol síce prísny, ale vedel udržať disciplínu, čo dnes ani jeden riaditeľ nedokáže a odzrkadľuje sa to na našej mládeži. Stal si za svojím slovom, a keď niečo sľúbil, tak to aj dodržal, čo dnes je veľmi vzácne. Keď som si naň niekedy náhodou spomenul, tak vždy s rešpektom a úctou.

 Nepoznal som ho zo súkromia, ale z počutia viem, že bol dobrý manžel a otec.
 Prajem úprimnú sústrasť jeho rodine a blízkym. Od maturity som ho nestretol. Dúfam že sa dlho netrápil.
 Česť jeho pamiatke. Nech mu bude zem ľahká.“

Ing. Vladimír Jalč

Z vlastnej tvorby

V noci mávam nočné mory,

zobudím sa, gymko horí?

Avšak vstanem, preč je sen,

opäť „krásny“ v škole deň!

Vchádzam do nej, v očiach kapre,

školník, ten sa však nezaprie.

Kde máš šľapky? Späť do šatne.

Školník, veď mám kapre, vidím špatne.

Schodami už hore bežím,

potknem sa, na hube ležím.

Prvá bio, na nej bunka,

z rožka sa už smeje šunka.

Vyberiem ho, kusnem doň,

hladný som už ako kôň.

Profesorka na mňa kričí,

usmejem sa, mám ju rád.

Kúsok šunky nedožičí,

veď aj na ňu príde hlad.

Po prvej len testy samé,

máme to však na saláme.

Na nemčine nemám chvíľu,

zasa sme len z Černobyľu.

A ja myslím na risku,

dostal som dve po pysku.

Chémia už alkoholy,

profesor tam behá s knižkou.

So vzorčekov hlava bolí,

hrá sa s bielou myškou.

Na záchode sedím, pučím,

dejepis sa pri tom učím.

Samé čudné, cudzie slová,

snáď ma dneska nevyvolá.

Nerozumiem ani vete,

čo to zas odo mňa chcete?

Zavriem oči zaspím sladko,

potom všetko ide hladko.

Zobudím sa zvoní zvonec,

škole je už dneska...

To ešte len štvrtá hodina?

Ivana Salaková, I.B

Samuel Galajda, III.B

Dážď

Poznáš moje pravé meno,
ktoré prší z oblakov,
s hrôzou smútkom zaslepenou
spadne stovka lejakov.

Kvapky neschnú, dážď je slaný,
srdcia krehké obmýva,
do špinavých slabých dlaní
dušu svoju ukrývam.

Nehodlám ja v daždi žialiť,
v mokrom raji anjelov,
kvapky, ktoré vietor spáli,
kľajem rukou zbabelou.

Nepoznám už svoje meno,
stratilo sa na cestách,
nad oblohou zaslzenou
prší meno vo hviezdach.

Simona Kirešová, II.A